Kto má peniaze, ten má moc. Nemusí ich vlastniť. Stačí, ak o nich rozhoduje. 2. pilierom prenášame rozhodovanie o peniazoch (úsporách) na spoločnosti, ktoré nemáme pod 100 %-nou kontrolou štátu. 2. pilierom sme sa rozhodli presunúť isté odvody štátu na neisté úspory v súkromných spoločnostiach. Zvyšujeme si dane, aby sme mohli splácať zvyšujúci sa spoločný štátny dlh. Menej kupujeme a znižujeme štátne príjmy. Kumulujeme úspory v 2. pilieri, kumulujeme štátny dlh, kumulujeme chudobu. Vytvárame možnosť kumulácie 40-ročných“dlhých“ peňazí v DSS-kách a následne asi 20-ročných v životných poisťovniach. Mimo dosah štátu. Mimo dosah voličov. Môže si náš štát dovoliť odložiť príjmy zo spotreby z týchto peňazí o 60 rokov ? 60-ročné peniaze sú sila, ktorú možno nikto nezdolá, ktorá sa môže obrátiť proti ich vlastníkom – sporiteľom, voličom. „Neopoddaným“ ? S úsporami odovzdávame moc nevoleným zástupcom. Na ako dlho? Navždy? Spomína si ešte niekto na skúsenosť našich predkov schovanú v rozprávke :
Varíš kašu, varíš? Ale jesť ju nebudeš!