V parlamente prebieha schvaľovanie novej legislatívy, ktorá môže ohroziť súkromný majetok mnohých štatutárov právnických osôb zadefinovaním spoločnosti v kríze § 67a a povinnosti štatutárov v takej spoločnosti v § 67b. Ak to môžem prirovnať k honu na čarodejnice v stredoveku, tak § 67 b hovorí, že žena má urobiť všetko, čo by urobila iná rozumne starostlivá osoba. (Nevieme čo robí rozumne starostlivá osoba ani kto to je , ale ak tak žena neurobí, tak je asi bosorka a treba ju asi odsúdiť a (aj) upáliť)),
Začína sa aj u nás hon na súkromný majetok štatutárov zamestnávateľov (nie majiteľov)?
Nebolo by lepšie najprv odstrániť systémové chyby, napr. šíriacu sa druhotnú platobnú neschopnosť?
Predstavme si, žeby v Ústave SR bol podobný paragraf : poslanec má urobiť všetko, čo by urobil iný rozumne starostlivý poslanec na prekonanie krízy (ak nie, príde útok na jeho súkromný majetok). Prijali by poslanci takýto paragraf sami na seba bez mihnutia oka? A povedzme, že krízu by sme si zadefinovali ako neprijatie prebytkového alebo vyrovnaného rozpočtu. Poslanci sú tiež len „nájomní“ politickí manažéri platení zo spoločného štátneho rozpočtu, či? Podobne ako mnohí štatutári platení zo zdrojov súkromných spoločností, ktoré odvádzajú dane a odvody do tohto nášho spoločného štátneho rozpočtu.
Zaujal ma aj § 11 ods 2 zákona 7/2005 Z.z.v tlači 1490 na základe ktorého štatutár ak nepodá návrh na vyhlásenie konkurzu dostane pokutu vo výške najnižšej hodnoty základného imania a.s..(zrejme ide o polovice zo sumy 25 000,- eur, t.j.12 500 eur) s tým, že v zmysle § 74 a bod 1,2 ,5 správca konkurznej hodnoty štatutára vyzve na zaplatenie, zažaluje a súd rozhodne rozsudkom. (Skvelé. Je vyriešené z čoho budú platení advokáti – správcovia konkurzných podstát a ak to nevyjde tak to prípadne zatiahne Sociálna poisťovňa § 13 ods.3)
Zaujímavé je tiež, že ustanovenia o spoločnosti v kríze sa netýkajú (67i odst. 2) bánk, inštitúcií elektronických peňazí, poisťovňí, zaisťovňí, zdravotných poisťovní, správcovských spoločností, obchodníkov s cennými papiermi, burzy cenných papierov a centrálneho depozitára cenných papierov. Otázkou je prečo nie.
Ak chceme, aby dlhy platil ten, kto ich spôsobil, tak „kauza Váhostav“ je ideálna na pochopenie mnohých súvislostí.
Obávam sa, že mnohí nezabezpečení veritelia – dodávatelia nielen, že sa dostali do problémov kvôli nezaplateným faktúram a preto sami sa možno stali nechcenými dlžníkmi, ale ešte môžu doplatiť na prijatie legislatívy v skrátenom konaní bez možnosti jej dôkladnej analýzy a posúdenia tými, ktorých sa najviac týka – odbornou a podnikateľskou obcou.
Zákon o reštrukturalizácii nie je spravodlivý. Z pohľadu „spoločného štátneho rozpočtu“ (včetne sociálnej a zdravotných poisťovní) má logickú chybu, pretože nezohľadňuje podiel daní a odvodov v celkovej sume pohľadávky jednotlivých veriteľov (SQ- synergický kvocient). U niektorých môže predstavovať povedzme 60% ( „šofér“ voziaci hlinu na stavbe platí vysokú spotrebnú daň z PHM +20% DPH +odvody a dane a odvody vo faktúrach jeho dodávateľov), ktoré už „štát“ dávno dostal, ale u niektorých veriteľov, ako napr. banky, môže ísť o možno 1% možno viac z celej pohľadávky (odvody za bankového „úradníka“ a alikvotná časť daní a odvodov dodávateľov). Takže ten, čo nám prispel do „spoločného štátneho rozpočtu“ 60- timi percentami z pohľadávky – faktúry (možno si zobral si aj úver) mal by dostať 15%, lebo je „nezabezpečený“ a banka, ktorá nám prispeje do spoločného štátneho rozpočtu povedzme 1 %, mala dostať 100% pohľadávky (najnovšie údajne 85%), lebo je „zabezpečená“. Ak by reštrukturalizácia mala byť spravodlivá, mali by sme nezaslúžene vybrané dane a odvody z nezaplatených faktúr vrátiť veriteľom. Prečo nezaslúžené? Pretože daň sa vyberá z niečoho čo má hodnotu, nie zo straty. Napríklad daň z pridanej hodnoty.Pretože pridaná hodnota pre dodávateľa nevzniká vystavením faktúry, ale až jej vyplatením – finančným plnením alebo iným majetkovým plnením. Ako môžme pýtať daň (DPH) do spoločného štátneho rozpočtu, keď reálne nevznikla pridaná hodnota? Nie je to nespravodlivé? Nie je to nelogické? Nie je to skazonosné? Krivda? Daň z krivdy? Daň z pridanej chudoby? A to isté sa týka aj iných daní, poplatkov a odvodov. Všetky takéto daňovoodvodové pohľadávky by mali byť vrátené dodávateľom, pretože už boli dávno zinkasované a následne by mali byť uplatnené „štátom“ (fin. správa, poisťovne) voči spoločnosti v reštrukturalizácii alebo v konkurze. A neprejde veľa času a v štáte bude poriadok.
Mněl jsem Vás rád, bděte.